Od frustrácie k plynulosti: Moje dobrodružstvo v učení angličtiny

Moje štúdium angličtiny začalo až na gymnáziu. V septembri sme si kúpili knihy (strašne nudné) a s pomocou angličtinárky, ktorá bola tesne po škole a mala možno úroveň B1, sme sa pustili do práce. Na konci školského roka som zistila, že viem – nič. K angličtine som mala odpor, absolútne mi ten jazyk nedával zmysel, úroveň frustrácie bola maximálna. Presne v tom čase boli v našom meste veľmi populárne intenzívne kurzy angličtiny, na ktoré chodili asi 2 moji spolužiaci a tí po anglicky aj niečo vedeli. Možno inšpirovaná práve nimi a možno poháňaná túžbou cestovať, som z vlastnej iniciatívy povedala rodičom, že chcem chodiť na tento kurz.

Po napísaní vstupného testu, ktorý potvrdil moje neexistujúce vedomosti z angličtiny, som začala odznova. Intenzívny kurz znamenal 100 hodín za trimester (10 týždňov), čiže každý deň po škole som poobede mala dve vyučovacie hodiny. Našťastie skupinky neboli veľké (10-12 študentov) a na ešte väčšie šťastie, učiteľka bola veľmi skúsená, charizmatická a skvele vysvetľovala gramatiku. Angličtina konečne začala dávať zmysel.

Za prvý školský rok (3 trimestre) som absolvovala 300 hodín, chýbala som minimálne. To isté sa opakovalo nasledujúci rok. Po 600 hodinách som mala mať teoreticky úroveň B2, a tak nasledoval prípravný kurz na B2 skúšku (ďalších 100 hodín). Celkový sumár 700 hodín, presne ako udávajú Cambridge tabuľky. Hodiny na gymnáziu, ktoré som mala do toho, ani nerátam. Certifikát som urobila, ale ani s papierom v ruke ‘wow efekt’ neprišiel a ja som sa necítila v angličtine komfortne.

Prijatie na vysokú školu znamenalo štúdium odborných predmetov v angličtine. K tomu čítanie literárnych diel, ich rozbor, seminárne práce; to všetko v angličtine. Aj napriek veľmi dobrým študijným výsledkom som stále necítila, že angličtinu fakt viem. Áno, gramatiku som mala výbornú, ale ‘speaking’ výrazne zaostával. Vedela som, že neviem spontánne reagovať, že neviem vyjadriť všetky svoje myšlienky tak, aby to znelo prirodzene. Vedela som, že potrebujem zažiť angličtinu mimo školského prostredia.

Na úplnom začiatku mojej cesty sa písal rok 2000 a v tých časoch nebolo úplne jednoduché prísť k nejakému autentickému materiálu (články, videá, atď., všetko, čo je určené pre native speakers a nie pre študentov cudzieho jazyka). Pre mňa jediným dostupným zdrojom boli pesničky, ktoré som sa snažila porozumieť a preložiť si.

Po druhom ročníku na vysokej škole som sa odhodlala vycestovať do USA; sama. Počas troch mesiacov som pracovala v letnom tábore pre deti a konečne som angličtinu využívala v prirodzenej interakcii. Večer som zaspávala úplne vyčerpaná, s bolesťami hlavy, v ktorej sa mi preháňali všetky gramatické chyby, ktoré som spravila a trápne situácie, do ktorých som sa dostala kvôli jazykovej bariére.

Pracovný pobyt v USA som si zopakovala aj to nasledujúce leto a tiež sa mi podarilo vycestovať v rámci výmenného programu Erazmus do Švédska, kde som študovala jeden semester. Bolesti hlavy po celodennej komunikácii v angličtine ustúpili a frekvencia trápnych momentov sa znížila. Avšak očakávaný výsledok, že budem rozumieť vždy, všetko a každému, sa nedostavil. Nič na tom nezmenili ani štátnice a diplomovka.

Kedy som teda začala rozumieť ‘všetko’? Zjednodušene napísané – vtedy, keď som konečne akceptovala, že nikdy nebudem vedieť všetky slovíčka a výrazy a že sa budem vlastne učiť celý život.

Význam nových slov som začala dedukovať z kontextu, a keď som nevedela to jedno presné slovíčko, išla som na to opisom. A keď som stretla človeka s iným, mne neznámym prízvukom, dala som mojim ušiam čas na prispôsobenie sa 🙂

Nech sa už nachádzate v akomkoľvek bode vašej jazykovej cesty, nezúfajte, nepovažujte sa za hlúpych alebo netalentovaných a hlavne to nevzdávajte. Veľké veci chcú čas, alebo použijem na to anglický idiom – Rome wasn’t built in a day.