Asi jedna z najčastejšie kladených otázok a jedna z tých, na ktoré keď počujem, želám si, aby som mala krištáľovú guľu a mohla ju požiadať o pomoc.

Takto, aby bolo jasné, aj na tie úrovne existujú štatistiky a priemery. Môžeme sa na to pozrieť tu:

Zdroj (Cambridge English – Guided Learning Hours):

https://support.cambridgeenglish.org/hc/en-gb/articles/202838506-Guided-learning-hours

Čísla na vrchol sú vysoké a dosť desivé, najmä ak si uvedomíte, že sa počítajú vedené hodiny. Tieto štatistiky slúžia ako podklady pre štátne alebo jazykové školy, ktoré podľa týchto čísel plánujú kurzy, zostavujú učebné plány a skúšky. A vlastne na základe toho sa maturuje. Odborné školy na úrovni B1, gymnáziá B2 a bilinguálne školy C1. Ak si porátate vyučovacie hodiny počas školského roka (okolo 100 ročne), všetko to krásne sedí. Dokonca je tam aj čosi navyše. Ak ste mali angličtinu, dajme tomu, od piateho ročníka na základnej škole a počas celej strednej školy, mali by ste mať absolvovaných 800-1000 hodín (záleží od typu školy).

Prečo teda nerozprávate perfektne po anglicky? Nuž, nie je hodina ako hodina. Koľko z tých hodín bolo naozaj kvalitne pripravených a odučených? A koľko času a úsilia vyšlo z vašej strany? Myslím, že už máte odpoveď.

Zo všetkého, čo sme si zatiaľ zhrnuli, sú úrovne B2-C2 v nedohľadne. Ale nie je to všetko také nemožné, ako sa zdá. Osobne si nemyslím, že v dnešnej dobe je nevyhnutné investovať do 1000 hodín s lektorom. Z mojich skúseností, ak ste sa na hodiny angličtiny a na maturitu aspoň ako tak pripravovali, máte aj po 5-10 rokoch od školy približne úroveň A2 (pasívne). A zvyčajne po znovu začatí štúdia sa vám postupne začne vynárať a aktivovať viac a viac vedomostí.

Takže späť k otázke, koľko hodín je potrebné na zdvihnutie sa o jednu úroveň. Predtým, ako sa vyjadrím v číslach, zdôrazním, že je to veľmi individuálne a do úvahy treba vziať veľa faktorov. Medzi najdôležitejšie patria:

Faktory, ktoré tiež zavážia, sú podľa niektorých odborníkov vek, jazyky, ktoré už ovládate, a vaša jazyková cesta k nim, a potom podľa mňa aj vaše nadšenie a záujem o rôzne oblasti, gramatické javy. Prečo som spomenula práve to nadšenie pre takmer všetko? Lebo študenti, ktorí sa vedia nadchnúť, si slová a výrazy oveľa rýchlejšie osvoja a dotiahnu to v jazyku oveľa ďalej ako tí, ktorí pri každej druhej téme ohŕňajú nos a myslia si, načo mi to bude.

A teraz tie dlho očakávané čísla podľa mojich (takmer 20-ročných) pozorovaní. Pri nižších leveloch, konkrétne z A1 do A2, A2 do B1, je to v priemere 50 vedených hodín, aby sa dosiahol posun o jeden level. Od úrovne B1 do B2 a z B2 do C1 je potrebných okolo 100 hodín formálneho štúdia s lektorom, pod jednou podmienkou – študent pracuje aj samostatne. Musí mať kontakt s jazykom mimo hodín, a to vo forme kníh, seriálov, podcastov, alebo komunikuje s ľuďmi, ktorých úroveň je na C úrovni. Na dosiahnutie úplne najvyššieho levelu C2 potrebujete ďalších 100-200 vedených hodín a určite to nepôjde bez kontaktu s rôznorodým materiálom z prakticky všetkých oblastí života na odbornej alebo vedecko-náučnej úrovni.

A na záver ešte jeden fakt, aby ste mali nad čím premýšľať: to, že je niekto ‘native speaker’ nejakého jazyka, neznamená, že má C2 alebo hoc aj C1 úroveň.

Verím, že viacerí z vás sa v určitej fáze života venovali nejakému športu. Či už to bol beh, plávanie, jóga alebo futbal. A práve preto by som učenie sa cudzieho jazyka (jeho úrovne a očakávané výsledky) rada vysvetlila pripodobnením k športovým aktivitám. Pretože, či už chceme alebo nie, pravidelný tréning je dôležitý pri oboch spomínaných činnostiach.

O úrovniach jazyka ste už asi čo-to počuli, no predsa len, pripomeňme si ich.

Zdroj:

https://sk.wikipedia.org/wiki/Spolo%C4%8Dn%C3%BD_eur%C3%B3psky_referen%C4%8Dn%C3%BD_r%C3%A1mec_pre_jazykov%C3%A9_znalosti

Prečo sa venujem práve téme úrovní? Počas mojej dlhoročnej praxe sa neustále stretávam s nerealistickými predstavami študentov a ich následnou frustráciou, ktorá nastáva, keď očakávania a používané metódy pri učení sa, spolu vôbec nekorešpondujú a prirodzene nevedú do vytýčeného cieľa.

Vráťme sa k pripodobneniam učenia sa jazyka a športu a spomínané úrovne sa pokúsime priblížiť napríklad k futbalu.

Úroveň A by som prirovnala k takému futbalu, ktorý hrajú deti na ulici. Stretnú sa, hrajú sa s loptou, strieľajú na bránu. Z futbalovej techniky a zručností využívajú minimum a podobne je to aj s pravidlami. Aj napriek tomu, má takýto spôsob hry svoje čaro a prináša zúčastneným radosť z pohybu ,prispieva k celkovej telesnej zdatnosti a kondícií.

Angličtina je ako šport: čím vážnejšie to berieš, tým ďalej ťa môže zaviesť!

Prenesme teraz spomínané informácie do oblasti cudzieho jazyka. Ak je našim cieľom využívať ho rekreačne, v neformálnych situáciach s limitovanými pravidlami, super. Dostanete sa tam relatívne ľahko aj sami, napríklad pomocou aplikácií a Občasnou hodinou s lektorom, prípadne jednoduchou výmenou niekoľkých fráz v obchode či so susedom alebo kolegom. A ozaj, nech nezostaneme len pri jazykových apkách, to je potom ako by ste hrali video hru. V takej hre možno viete strieľať ako Messi, ale určite by ste ani po hodinách a hodinách na počítači sa nedostavili na ihrisko s očakávaniami, že odohráte celý zápas ako on. Prečo to potom očakávame pri učení sa cudzieho jazyka?

Druhou zastávkou je úroveň B. Tú by sme mohli prirovnať k amatérskemu klubu. Pri hre je už potrebné využívať širšie spektrum techník, dôležitosť nadobúda dobrá kondícia, tréningy na pravidelnej báze a pravdepodobne by sa zišiel aj tréner. S cudzím jazykom je to podobne. Ak ste to vďaka škole, kurzu či usilovným samoštúdiom dotiahli až tu, znamená to, že poznáte pravidlá a máte slušnú zásobu slovíčok. Pravidlá sa snažíte rešpektovať, slovíčka používať, ale nie vždy to v reálnej komunikácií vyjde. Viete, akú gramatickú štruktúru by ste asi mali použiť, no v tom kľúčovom momente stratíte kontrolu a výsledná veta je iná. Viete si však poradiť, opraviť sa, dovysvetľovať. Nie je to hladká a priamočiara cesta, ale dôležité je, že sa navzájom pochopíte.

V športe, ktorý robíte rekreačne alebo amatérsky, by vám ani nenapadlo myslieť si, že po dvoch až troch rokoch hrania a tréningov vo voľnočasovom režime to dotiahnete na olympiádu. Ak by vám to niekto povedal, asi by ste si o ňom pomysleli svoje. (Možno niečo v zmysle nech sa preberie alebo niečo zmení v prístupe.) V jazyku, ktorému sa venujete vo voľnom čase a zväčša sporadicky, platí to isté. Ak cudzí jazyk nie je vaša priorita alebo súčasť každodenného života, nečakajte, že hravo vykľučkujete z akejkoľvek témy za akýchkoľvek okolností.

Prejdime k úrovniam C, vysnívanej méte takmer každého študenta. Máme na mysli už vrcholový šport, ktorý sa vykonáva na základe systematického plánu, pravidelných tréningov pozostávajúcich z celej škály cvikov, drilov a iných aktivít. Študujú sa zápasy, techniky protihráčov, pracuje sa so psychológom A asi si viete predstaviť, že životný štýl zahŕňa vypracovaný jedálniček na mieru a spánkový režim, ktorý je vypočítaný tak, aby daný športovec dosiahol maximálne výsledky. Nie je to už len o kopaní do lopty a behaní po ihrisku. Všetko zohráva dôležitú rolu a výsledok stojí na detailoch.

Asi už viete, kam smerujem. Ak chcete rozprávať v cudzom jazyku s ľahkosťou a mať čo povedať prakticky k akejkoľvek téme, chce to spraviť si z učenia sa prioritu a súčasť života. Chce to systematické štúdium a hlavne pestrosť zdrojov, techník a aktivít. Samotné konverzačné hodiny na voľnú tému, poväčšine z bežných oblastí života, vás tam určite nedovedú. Tie voľné konverzačky sú akoby vám niekto poskytol trávnik a hodil vám loptu. Takému trénerovi by sa profi športovci nepoďakovali.

Ak niekedy zas pocítite frustráciu z vášho jazykového výkonu, zamyslite sa a položte si otázky:

Pozrite sa, či vaše odpovede spolu ladia, alebo je tam nejaký rozpor. Ak chcete mať z učenia sa a z používania jazyka radosť, urobte si v tom poriadok a zmenťe niečo – upravte ciele, začnite sa učiť novými spôsobmi, začleňte jazyk do vášho života. Možno sa vám hneď v tomto momente ,,natíska” otázka, ako dlho bude presun do inej/ vyššej ligy trvať. Ale to je otázka na iný článok. Zatiaľ,  ako sa vraví v angličtine ‘enjoy the ride’ alebo jednoducho ‘užívajte si cestu’.

Moje štúdium angličtiny začalo až na gymnáziu. V septembri sme si kúpili knihy (strašne nudné) a s pomocou angličtinárky, ktorá bola tesne po škole a mala možno úroveň B1, sme sa pustili do práce. Na konci školského roka som zistila, že viem – nič. K angličtine som mala odpor, absolútne mi ten jazyk nedával zmysel, úroveň frustrácie bola maximálna. Presne v tom čase boli v našom meste veľmi populárne intenzívne kurzy angličtiny, na ktoré chodili asi 2 moji spolužiaci a tí po anglicky aj niečo vedeli. Možno inšpirovaná práve nimi a možno poháňaná túžbou cestovať, som z vlastnej iniciatívy povedala rodičom, že chcem chodiť na tento kurz.

Po napísaní vstupného testu, ktorý potvrdil moje neexistujúce vedomosti z angličtiny, som začala odznova. Intenzívny kurz znamenal 100 hodín za trimester (10 týždňov), čiže každý deň po škole som poobede mala dve vyučovacie hodiny. Našťastie skupinky neboli veľké (10-12 študentov) a na ešte väčšie šťastie, učiteľka bola veľmi skúsená, charizmatická a skvele vysvetľovala gramatiku. Angličtina konečne začala dávať zmysel.

Za prvý školský rok (3 trimestre) som absolvovala 300 hodín, chýbala som minimálne. To isté sa opakovalo nasledujúci rok. Po 600 hodinách som mala mať teoreticky úroveň B2, a tak nasledoval prípravný kurz na B2 skúšku (ďalších 100 hodín). Celkový sumár 700 hodín, presne ako udávajú Cambridge tabuľky. Hodiny na gymnáziu, ktoré som mala do toho, ani nerátam. Certifikát som urobila, ale ani s papierom v ruke ‘wow efekt’ neprišiel a ja som sa necítila v angličtine komfortne.

Prijatie na vysokú školu znamenalo štúdium odborných predmetov v angličtine. K tomu čítanie literárnych diel, ich rozbor, seminárne práce; to všetko v angličtine. Aj napriek veľmi dobrým študijným výsledkom som stále necítila, že angličtinu fakt viem. Áno, gramatiku som mala výbornú, ale ‘speaking’ výrazne zaostával. Vedela som, že neviem spontánne reagovať, že neviem vyjadriť všetky svoje myšlienky tak, aby to znelo prirodzene. Vedela som, že potrebujem zažiť angličtinu mimo školského prostredia.

Na úplnom začiatku mojej cesty sa písal rok 2000 a v tých časoch nebolo úplne jednoduché prísť k nejakému autentickému materiálu (články, videá, atď., všetko, čo je určené pre native speakers a nie pre študentov cudzieho jazyka). Pre mňa jediným dostupným zdrojom boli pesničky, ktoré som sa snažila porozumieť a preložiť si.

Po druhom ročníku na vysokej škole som sa odhodlala vycestovať do USA; sama. Počas troch mesiacov som pracovala v letnom tábore pre deti a konečne som angličtinu využívala v prirodzenej interakcii. Večer som zaspávala úplne vyčerpaná, s bolesťami hlavy, v ktorej sa mi preháňali všetky gramatické chyby, ktoré som spravila a trápne situácie, do ktorých som sa dostala kvôli jazykovej bariére.

Pracovný pobyt v USA som si zopakovala aj to nasledujúce leto a tiež sa mi podarilo vycestovať v rámci výmenného programu Erazmus do Švédska, kde som študovala jeden semester. Bolesti hlavy po celodennej komunikácii v angličtine ustúpili a frekvencia trápnych momentov sa znížila. Avšak očakávaný výsledok, že budem rozumieť vždy, všetko a každému, sa nedostavil. Nič na tom nezmenili ani štátnice a diplomovka.

Kedy som teda začala rozumieť ‘všetko’? Zjednodušene napísané – vtedy, keď som konečne akceptovala, že nikdy nebudem vedieť všetky slovíčka a výrazy a že sa budem vlastne učiť celý život.

Význam nových slov som začala dedukovať z kontextu, a keď som nevedela to jedno presné slovíčko, išla som na to opisom. A keď som stretla človeka s iným, mne neznámym prízvukom, dala som mojim ušiam čas na prispôsobenie sa

Nech sa už nachádzate v akomkoľvek bode vašej jazykovej cesty, nezúfajte, nepovažujte sa za hlúpych alebo netalentovaných a hlavne to nevzdávajte. Veľké veci chcú čas, alebo použijem na to anglický idiom – Rome wasn’t built in a day.